Ako zvíťaziť nad strachom?

Mám strach, čo so mnou bude. Je to neustály boj v mojej mysli.

Máte strach? Ja áno. Často. Z ľudí, z budúcnosti, z boľavej minulosti, kvôli ktorej si vytváram desivé scenáre ďalších dní. Mám strach spievať pred ľuďmi, mám strach, že ma budú nespravodlivo súdiť, mám strach, že ma využijú, a zároveň že nie som dosť dobrá. Mám strach, čo so mnou bude. Mám strach, mám strach, mám strach... Je to neustály boj v mojej mysli. Je to neustály boj v našich mysliach. 

Ako teda zvíťaziť nad strachom? Na túto tému sme sa rozprávali celý októbrový víkend na škole Nová DNA.

Raz mi jeden múdry muž povedal: „Kto sa bojí Boha, nebojí sa ľudí.“ Nerozumela som tomu. Nie do hĺbky. Nie tak, aby som to uchopila a použila v praxi. Potom mi ale začalo svitať.

Pomôžem si vetou, ktorú povedal Feri Kostolanský pri svojej prednáške na škole Nová DNA. Povedal: „Strach ukazuje, komu slúžime.“ – áno, to je naozaj dobrá veta! „Strach ukazuje, komu slúžime.“ Je to vlastne súboj medzi pýchou a pokorou. Dôverou a nedôverou. Je to ukazovateľ toho, na čom, alebo na kom mi v živote záleží. Je to ukazovateľ, komu alebo čomu slúžim.

Ak mám teda strach z ľudí – slúžim ľuďom? Áno. Presne. Ak sa bojím ľudí, záleží mi na nich. Ak sa bojím o majetok, záleží mi na majetku. Ale čo ak sa bojím Boha?

Zvláštny priestor – Bázeň

Feri vo svojej prednáške ukazoval obrázok. Bola na ňom priepasť. Na jednej strane bolo napísané slovo „Strach“. Na druhej strane...

Keď sa bojím Boha, vstupujem do zvláštneho priestoru. Ten priestor sa volá „Bázeň“. Je to úklon, je to pokľaknutie, je to sklonená hlava pred niekým, o kom verím, že je všemohúci. Pred niekým, o kom verím, že ma stvoril. Že bez neho by sa nepohlo ani steblo trávy. Pred niekým, kto ma môže sfúknuť ako sviečku. Je to poníženie sa, pokorenie sa pred niekým, komu verím. A tu nastáva ten rozdiel... Je to strach z niekoho, o kom viem, že ma miluje najviac na svete. Kto ma miluje tak, že poslal svojho jediného Syna, aby za mňa dal svoj život. Je to túžba, aby som tomuto ochrancovi robila svojím životom radosť. Je to túžba, aby nado mnou Boh nezaplakal, ako Ježiš nad Jeruzalemom. Je to úcta pred láskou, ktorej chcem slúžiť. A tak ak chcem slúžiť Láske, bojím sa Boha.

A tak sa nemusím báť ľudí. Feri povedal: „Môžeme si vybrať. Budeme sa báť Boha, alebo všetkého ostatného.“

Ja si vyberám Boha. Pretože On si vyvolil mňa.

Svet mi naháňa hrôzu každý deň

Boj v mojej mysli je ale na dennom poriadku. Svet mi totiž naháňa hrôzu každý deň. A ja si preto musím pripomínať, komu slúžim. Niekedy mi k tomu pomôže len sklonenie hlavy. Inokedy si pripomeniem, že sme tu na tomto svete, ako vraví kamarátka môjho milovaného pra-strýka Václava, „len na kafíčko“. Pripomeniem si svoju malosť, že som prach a na prach sa obrátim. Že nežijem pre kvapku vody v hrsti, ale pre celý oceán, ktorým je večnosť u Boha. A ak toto prijmem srdcom, strach odíde.

„Láska nepozná strach“ – píše apoštol Ján. „V láske niet strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach, lebo: kto má strach, bojí sa trestu, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“ (1. List Jána 4:18)

Celkom drsné slová, nie? Povedala som to pred nedávnom jednej kolegyni, ktorá sa bála toho, čo ju čaká v nemocnici. „Dani, ty sa bojíš? Tak to si teda ešte nedospela do dokonalosti v láske,“ podpichovala som ju. A ona na to odpovedala: „No heeeeej, to máš pravdu, však ja ešte vôbec nie som dokonalá,“ smiala sa.

Áno. Nie sme dokonalí. Pretože dokonalý je len kto? A bez Neho by sme boli čo?

Keď sa bál Dávid, popísal to takto:

Srdce sa mi zviera v hrudi, ovládli ma hrôzy smrti. Strach a chvenie prišli na mňa. Premohla ma hrôza. Povedal som si: Kiežby som mal krídla holubice! Odletel by som a býval inde. Naozaj by som ďaleko zaletel a býval na púšti. Ponáhľal by som sa do bezpečia pred prudkým vetrom, pred víchricou. (Žalm 55:5-9)

Áno, naša automatická obrana – utečiem. Uletím. My ale musíme svojmu strachu čeliť. Vzoprieť sa mu. „Vzoprite sa diablovi a utečie od vás,“ píše Jakub. (List Jakuba 4:7)

No, poďme sa pozrieť na to, čo nám o strachu povedala Zuzka Kostohryzová.

Reálny život je robiť kroky odvahy napriek strachu

„Ak si myslíme, že Pán Boh nám zrazu vezme všetok strach a my nebudeme žiaden strach cítiť, tak je to mylná predstava,“ zahájila prednášku Zuzka. „Myslím si, že ten reálny život je, že s tým strachom žijeme, bojujeme, aj ho pociťujeme v mnohých krokoch, ale robíme kroky odvahy navzdory tomu strachu.“

Zuzka použila príklad muža, ktorý ide osloviť ženu. Chce ju pozvať na rande alebo požiadať o ruku, cíti obrovský strach, ale urobí ten krok. Postaviť sa strachu znamená, že nejdeme pod jeho vládu.

„Neznamená to, že nie je odvážny, keď cíti strach. Práve že je odvážny, keď ho cíti a napriek tomu ide. To je tá naša realita. Krok dôvery, viery.“

Problém nastáva vtedy, keď sa strach vláme do nášho vnútra a usídli sa tam.

Ustarostenosť, úzkostlivosť

„A čo ak. A čo ak.“ To sú myšlienky, ktoré prichádzajú do našej mysle. Sú to myšlienky, ktoré sa mi snažia navrhnúť, čo by sa mohlo stať. „A to na základe toho, čo sa už stalo, alebo čo sa stalo iným, čo som videla v televízii alebo čoho sa bojím, z čoho mám strach. A prichádzajú úzkosti a ustarostenosť. Začína boj v mojej mysli, v mojom vnútri. Kedy nastáva problém? Keď tie hlasy začnem počúvať. Keď tie obrazy desivej budúcnosti, ktoré sú mi núkané, začnem prijímať.“ - Zuzka