Mám veľkú radosť z týchto svedectiev, lebo vždy uvoľnia atmosféru, sálou sa roznesie smiech, prelomia sa ľady a ľudia akoby ožili. Strhávajú sa masky a začína úprimnosť. A kde je úprimnosť, môže začať aj hĺbka.
Rad bol na Jozefovi. „Prečo si tu?“ Vstal a povedal: „Keď som sa v devätnástich rokoch v umyvárkach vojenských kasární modlil, či sa má Monika stať mojou ženou... cítil som... bolo to asi pol minúty, možno dvadsať sekúnd... ABSOLÚTNU ISTOTU... že Monika má byť mojou ženou... Odvtedy som ten pocit už nikdy nemal... a celkom by som sa potešil, keby som ho ešte aspoň raz, alebo kľudne aj
viackrát (úsmev), zažil. Preto som tu.“
O tomto Albínka hovorila – ísť po Božej ceste... Duch Svätý ťa vedie.
Keď ideš po Božích cestách, Boh ťa uistí: „Áno, ideš správne.“ Nikdy ti neukáže celú budúcnosť, vždy len nasledujúci krok. A TO JE PRÁVE ONO. To je naša príležitosť byť skutočne „veriaci“.
„Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.“ (Ján 20:29)
PS: Jozefov príbeh mal na víkendovej akcii „Nová DNA praktické poradenstvo“ pokračovanie. Dočítate sa o ňom v ďalšom článku.