Opustenosť v našich životoch môže vyzerať rôzne. Strácame životných partnerov, strácame rodičov, príbuzných, priateľov. Niekedy je to krátke odlúčenie, inokedy je to navždy. Pokúšali sme sa nájsť odpovede pre deti, ktoré stratili rodičov, či prežili život v prítomnosti adoptívnych rodičov. Ako naplniť prázdne miesto po tejto strate, ako nájsť domov a vlastnú identitu?

Vo štvrtok večer začalo naše parkovisko hustnúť. Za pultom sa rozdávala večera, špecialita nášho kuchára – bryndzové halušky. Na registrácii sa ozývali prvé pozdravy. Večer začínal chválami a privítaním.

"Prišiel som na pozvanie kamarátky.“

„Bola som tu už niekoľkokrát, stále zažívam Božie uzdravenie.“

„Sme tu s rodičmi a je tu dobre.“

„Nepoznám to tu, bolo voľné miesto v aute, pozvali ma, tak som sa zviezla. Zaujala ma téma."

Takto a podobne sa predstavili účastníci víkendu praktickej DNA služby. Stretli sme sa v menšom počte, ale o to príjemnejšom kruhu, s možnosťou viac sa zoznámiť. Téma „Nie si sám“ zaujala tento víkend asi 50 ľudí.

Už vo večernej téme zaznelo svedectvo o vnútornej samote človeka. Po naplnení života priateľstvami, manželstvom, rodinou a službou zostával silne pretrvávajúci pocit samoty v srdci jedného človeka. K naplneniu došlo práve vtedy, keď sa Ježiš dotkol srdca slovami: „Som s tebou“.

Opustenosť v našich životoch môže vyzerať rôzne. Strácame životných partnerov, strácame rodičov, príbuzných, priateľov. Niekedy je to krátke odlúčenie, inokedy je to navždy. Pokúšali sme sa nájsť odpovede pre deti, ktoré stratili rodičov, či prežili život v prítomnosti adoptívnych rodičov. Ako naplniť prázdne miesto po tejto strate, ako nájsť domov a vlastnú identitu?

Odpovede hľadali aj slobodní, nezadaní. Zmysel života, naplnenie, vnútorné nastavenie, ako dať zmysel každému dňu, keď človek žije sám a hľadá naplnenie svojho života ako „single“?

Odpovede prišli hľadať aj ľudia, ktorí si zažili vo svojom živote rozvod. Ako sa s tým má kresťan vysporiadať?

A ako prežiť stratu blízkeho človeka, keď zomrie? Ak zomrie, čo sa s ním stane? Kto je ten Boh, v ktorého veríme, a pred ktorého prichádzajú naši blízki?

Neľahké otázky, znejú však v našich dušiach, srdciach...

Počas víkendu boli k dispozícii viacerí poradcovia. Čas strávený na modlitbe bol tichým časom vypovedania bolesti zo samoty, slzy odpustenia tiekli nie z jedných očí. Hľadali sme v našich životoch Ježiša a nachádzali nádej, ktorú nám dával. Verím, že práve s ňou (tou pravou – Ježišovou nádejou) vykročili mnohí z tohto víkendu domov.

Program sprevádzali diskusie, ktoré nasledovali po každej téme. Bol to čas vzájomného zdieľania, otázok a spoločnej modlitby.

Na konci víkendu v nedeľu sme smeli počuť zopár povzbudení, či, povedzme to po kresťansky, „svedectiev“ z víkendu. Veľa vecí zostalo nevypovedaných, napísaných v ďalších „neobyčajne-obyčajných“ chvíľach života, keď jednoducho znovu na chvíľku intenzívne prežijeme, že Ježiš je s nami. Chvíle, keď zažijeme pokoj zo zmierenia sa, po odpustení, ktoré sme mohli prijať a vďaka tomu prežiť, že predsa len nie sme sami...

Premýšľam, čo osobne som si ja sama odniesla z tohto víkendu. Popri naozaj dobre spracovaných a pre mňa obohacujúcich témach mi zaznieva kúsok piesne: „ku komu pôjdem, na dlaniach svojich rúk vyryl si ma...“

Foto: https://unsplash.com/s/photos/business